Môj syn bude chodiť
Oľga je matkou štyroch detí, žijú v dedinke pri Trnave. Najmladší Maťko má 15 mesiacov a jeho narodenie prinieslo rodine nielen radosť, ale aj jedno obrovské prekvapenie. Z bezproblémového tehotenstva, kde nebol po celý čas ani náznak žiadneho vybočenia z noriem, sa priamo počas sekcie vykľula závažná diagnóza. Lekári pri operácií zistili, že bábätko má rázštep chrbtice a trojkomorový hydrocefalus.
Prekvapenie na sále
Keďže pani Oľga tri deti porodila prirodzene, lekári jej štvrté tehotenstvo príliš neriešili, každý predpokladal, že sa aj malý Matej narodí týmto spôsobom. Všetky vyšetrenia boli počas tehotenstva v poriadku, testy, ako aj ultrazvukové zobrazenia. „Bola som naozaj veľmi prekvapená, že pri dnešných technológiách, rôznych 3D a 4D ultrazvukoch, dokonca ani v poslednom mesiaci pri poradniach v nemocnici, lekári nič nezistili,“ hovorí Oľga. Keby bola vedela vopred, že niečo nie je v poriadku, bola by sa na synovu diagnózu pripravila, dnes sa už rázštep chrbtice dá operovať aj v priamo v matkinom bruchu. Oľga mala tretí pôrod trochu komplikovanejší, dcéra Viktorka prichádzala na svet koncom panvovým, teda zadočkom a maminu na sále štyri hodiny vytrápila. Malý Matej bol otočený rovnako, Oľga preto trvala na tom, aby jej počas štvrtého pôrodu spravili tzv. cisársky rez. „Pôrodník ma najprv prehováral, aby som aj štvrté dieťa porodila prirodzene, no po sekcii sa mi prišiel ospravedlniť. Vraj ak by som Mateja porodila klasicky, dnes mu chodím zapaľovať na hrob sviečku,“ opisuje mama.
Drobček s hadičkami
Najhoršie bolo odlúčenie. Maťka vybrali, zistili, že je zle a už ho brali do Bratislavy. „Ledva som mu stihla dať pusu a už ho niesli. Uvedomila som si, že som si ani nezapamätala, ako vyzerá,“ spomína Oľga. Ťažko jej bolo aj v nemocnici. Mama po pôrode ostala v miestnej nemocnici a syn bol v Bratislave. „Keď som na raňajkách či na obedoch videla ostatné mamičky s bábätkami, stále mi bolo do plaču. Neustále som si len „gúglila“ informácie, uvedomovala som si, že toto nebude ako bežná chrípka, kedy sa nasadia lieky a bude dobre,“ opisuje svoje zúfalstvo. Vďaka starostlivému partnerovi Matejovi však mala dennodenne novinky o stave malého Maťka. Chodil za ním a Oľge ukazoval videá a fotky. Akonáhle ju prepustili z nemocnice, ponáhľala sa do Bratislavy za synčekom, ktorému operačne uzavreli chrbátik a do hlávky vsadili „shunt“, čiže katéter, ktorý odvádza prebytočný mozgomiešny mok do brušnej dutiny. „Matejko bol po operácii na JIS-ke, ležal na brušku a všade mal zavedené hadičky - v nose, v pusinke, v hlavičke. Ja keď som ho tak zbadala, mala som hrču v hrdle a hneď som sa rozplakala. Hladkať sme ho mohli iba po hlavičke, pestovať na rukách sa nedalo,“ spomína. Rodičia chlapčeka navštevovali každý deň, potom sa Oľga dala hospitalizovať k nemu. Hoci ich od seba delilo šesť poschodí, bola s ním aspoň v jednej budove a mohla ho prísť pozrieť každé tri hodiny a nakŕmiť ho.
Nebude na vozíku!
V nemocnici bola s chlapčekom tri a pol týždňa, nesmierne jej chýbali aj ostatné deti, ktoré nemali povolené za mamou chodiť dnu na oddelenie. „Volávali sme si každý deň a raz za mnou prišli pred nemocnicu. Pamätám si, ako veľmi pršalo, do nitky som vonku zmokla, ale vôbec mi to neprekážalo, vyobjímala som ich všetkých,“ hovorí mama. Súrodenci chlapčeka prijali perfektne. „My ho neberieme ako chorého. Áno, viem, má diagnózu, ale nepripomíname mu to. Deti ho berú úplne ako zdravého, pri príchode domov nám nachystali balóny, bolo to nabité emóciami,“ spomína Oľga. Po mentálnej stránke je chlapček úplne v poriadku, je vyspelý, rozumie všetkému a rozpráva prvé slová. Lekári ale rodinu pripravujú na to, že Matejko bude na vozíku. „Ja im zase hovorím, že nebude. Urobím totiž všetko preto, aby nebol. Dennodenne s ním cvičím, chodíme na rehabilitácie do Bratislavy, do Hlohovca, našli sme ďalšie centrum v Dunajskej Lužnej, doma cvičíme Bobathovu metódu,“ vymenúva Oľga. Ide o hravý spôsob rehabilitácie, kedy sa prostredníctvom úpravy svalového napätia u dieťaťa fixuje správny pohyb. Lekári mame dávajú spätnú väzbu, ktorá ju utvrdzuje v tom, že to robí dobre. Že Maťko robí viditeľné pokroky. „Zatiaľ sa len plazí a keď ho dáme do vertikálnej polohy, tak je pravda, že ešte nepostojí, ale ja si myslím, že všetko chce len čas, trpezlivosť a cvičenie. Keď sme vonku na trávniku, musí zabrať viac a začína štvornožkovať, kladie pekne nožičky jednu vedľa druhej,“ teší sa mama. Matejko mal po narodení ľavú nôžku vykrútenú smerom von a pršteky na nohách mal úplne skrčené, v podstate ich tak má doteraz, aj keď mu pomáhajú ich narovnať ortézou. Okrem cvičenia chlapčekovi každý deň masíruje nôžky, lebo sa mu rýchlo skracujú svaly, chodia aj za odborníkom, ktorý mu pomáha tejpovaním.
Pomáha rodina aj CHLEBODARCA
V dome bývajú aj s babkou siedmi, každý sa zapája do starostlivosti o malého Mateja. Rodina je zohratá, všetci majú svoje úlohy a povinnosti, veľkou oporou sú aj priatelia. Najstaršia dcérka, dvanásťročná Nadia, v sebe objavila záujem o dobrovoľníctvo, keď sa v lete zúčastnila tábora pre deti s rázštepom chrbtice. Tam mala pridelené jedno dievčatko na vozíčku, o ktoré sa starala. „Nadika je šikovná, chcela by sa naučiť Matejka aj cievkovať, keďže mi s ním najviac pomáha. Okúpe ho, prebalí, aj mlieko mu vie zarobiť,“ chváli dievčinu jej mama. Desaťročný Omarko je talentovaný futbalista, rád sa bicykluje a skladá lego, štvorročnú Viktorku baví gymnastika, hudba a tanec. Oľga, hoci je ešte na rodičovskej dovolenke, chodieva počas víkendov pracovať na nočné služby do automobilky. „Prerábame dom, takže sa zíde každé euro, veľa peňazí zhltnú rehabilitácie, cestovanie za lekármi. Musíme sa obracať obaja s priateľom,“ vysvetľuje. Jej želaním je, aby sa mohla Matejkovi aj naďalej venovať, aby mohol chodiť na rehabilitácie a aby sa raz postavil na vlastné nohy a kráčal. Projekt CHLEBODARCA rodine zabezpečí prerobenie kúpeľne na bezbariérovú a vybaví ju prvkami potrebnými na uľahčenie chlapčekovej hygieny „Veľmi si vážime pomoc od BILLY. Viem, že je veľa rodín, ktoré dennodenne bojujú a prežívajú ťažké príbehy, preto si o to viac cením, že bola vybratá tá naša,“ uzatvára Oľga.